Kto bol Sherlock Holmes?

sherlock-holmes-931897_1280

Osud niektorých literárnych hrdinov je zvláštny. Mnohí čitatelia neraz veria, že ten, o kom čítali, skutočne žil. Medzi takéto osobnosti určite patrí aj nesmrteľný detektív Sherlock Holmes. V Londýne má dokonca aj byt na adrese Baker Street 221/B, ktorý je teraz jeho múzeom. V roku 1954 bol tento byt zrekonštruovaný a na jeho stenu umiestnili pamätnú tabuľu, podľa ktorej tu súkromný detektív žil a pracoval od roku 1881 do roku 1903. A tiež stopy jeho prípadov vedú na reálne miesta a to nie len v Londýne. Sir Arthur Conan Doyle, jeho slávny tvorca, disponoval totiž mimoriadnou schopnosťou formovať živé postavy, ktoré vystúpili zo stránok kníh a tým vstúpili medzi skutočných ľuďmi. Jedno je však u tejto slávnej postavy isté. „Sherlock Holmes“ v skutočnom svete 19. storočia naozaj žil.

Všetko sa začalo počas Doylových štúdií na lekárskej fakulte Edinburskej univerzity. Tu Doyla zaujali poviedky Edgara Allana Poa, ktorý je považovaný za zakladateľa detektívneho žánru. Hrdina Poových románov je detektív Dupin, ktorý svojím deduktívnym spôsobom rozmýšľania a logickou analýzou pripomínal čímsi Josepha Bella, Doylovho profesora, a hlavne jeho metódu rozboru osobnosti pacienta. V tomto smere disponoval profesor Bell neobyčajnými schopnosťami a viacnásobne prevyšoval Poovho hrdinu. Mnohokrát sa mu podarilo udivovať študentov, medzi nim aj svojho obľúbeného žiaka Doyla, skvelou pozorovacou schopnosťou a umením výlučne podľa vzhľadu chorého určiť nie len diagnózu, ale podľa výrazu tváre, pohľadu, oblečenia či obutia dokonca stanoviť jeho životopis a presne vystihnúť jeho vlastnosti. Profesor vždy vyslovil diagnózu ešte skôr, než chorý stačil niečo povedať. Šírili sa o ňom hlášky, že má nadprirodzené schopnosti, ale profesor Bell bol iba skvelým pozorovateľom a vedel pohotovo analyzovať a z toho vyvodzovať závery.

Po ukončení štúdií, v roku 1881, si novopečený lekár Doyle otvoril prax. Jeho pacienti sa však dali spočítať na prstoch rúk a tak mladý lekár čoraz častejšie bral do rúk pero a jeho spomienky znovu viedli na univerzitu a hlavne k obľúbenému profesorovi Josephovi Bellovi a jeho výnimočnému talentu.

Na vytvorenie detektíva však nestačil len jeho opis. Detektíva bolo potrebné zobraziť aj v akcii a uviesť do života jeho metódu, ktorú používal pri odhaľovaní zločinov. Autor potreboval kriminalistické poznatky, informácie a pramene. Aj v tomto ohľade Doyle za mnohé vďačí Bellovi. Už počas štúdií neraz počul rozprávanie Bella o prípadoch, na vyriešení ktorých sa podieľal. Ako na poradcu sa totiž naňho obracala aj miestna polícia. Bell im vždy rád vyhovel, pretože mu to umožnilo vyskúšať si svoju metódu v novej oblasti, v kriminalistike. Napriek tomu, že takmer dvadsať rokov s políciou spolupracoval a pomáhal svojmu kolegovi, policajnému lekárovi Henrymu Littlejohnovi, ktorý bol profesorom súdneho lekárstva, po celý život zostal len skromným, amatérskym kriminalistom. Jeho metóda však vždy viedla k skvelým výsledkom. Vďaka nemu boli odhalené mnohé ťažké zločiny a jeho výborná pamäť uchovala nesmierne množstvo prípadov, z ktorých ťažil aj Doyle. A Doyle, už ako slávny a uznávaným spisovateľ, sa neraz obrátil na Josepha Bella, aby mu poskytol materiál na niektoré Holmesových dobrodružstiev. Profesor mu vždy ochotne pomohol. Podrobne opísal určitý prípad, poskytol cenné rady a niekedy aj tip na rozuzlenie deja.

Conan Doyle nikdy nepopieral, že prototypom jeho hrdinu bol profesor Bell a skromný a uzavretý profesor bol potajomky hrdý na to, že podľa neho sformovali literárnu postavu. Krátko po spisovateľovej smrti sa jeho syn Adrian pokúsil spochybniť otcove slová. Domnieval sa, že živý model znižuje zásluhu autora na vytvorení literárnej postavy. Vtedy dcéra profesora Bella zverejnila listy, ktoré Doyle posielal jej otcovi a z nich jednoznačne vyplývalo, že Holmes bol skutočne charakterizovaný podľa profesora Bella.

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *