Čo je umenie, čo je gýč?

umenie

V Krátkom slovníku slovenského jazyka je umenie definované ako schopnosť tvoriť literárne, hudobné, výtvarné, tanečné a iné dielo ako estetický obraz skutočnosti. Tiež ide o súhrn umeleckých výtvorov, či zručnosť, obratnosť, majstrovstvo.

V prvom rade však ide o vášeň, snahu upútať a niečo tu zanechať. Či už odkaz, dielo, ktoré lahodí duši alebo naopak šokuje. Občas je ťažko určiť kedy ide o pravé umenie a kedy o gýč. Keby sme chceli datovať zrod umenia, tak by to nebolo možné. „Umelci“ tu boli už od počiatku sveta a mnohí ani netušili, že ich tvorivá práca prežije stovky, ba tisíce rokov. Maliari zvučných mien nepomysleli, keď neraz v biednych podmienkach maľovali, že ich obrazy budú lámať finančné rekordy. Naivné, ba až gýčové kamenné, či hlinené sošky sa navždy zapísali do histórie.

Kosti, kamienky alebo hrudky skaly, ktoré pripomínali zviera, prvotný človek iba upravil a tu sa rodí umenie. Nesúrodé čiary malieb, ktoré však po preskúmaní dávajú zmysel i tie patria do dejín umenia. Neskôr nám vznikajú očarujúce a často nevysvetliteľné stavby. Napríklad v egyptskom umení. Je zarážajúce, že v dobe dlhých troch tisícročí prvotného vývoja si egyptské umenie zachovalo svoju ustálenosť. Takmer do jedného mali „majstrovské“ diela náboženský motív zameraný na posvätný kult mŕtvych. Čo sa týkalo dejinami ospevovaných stavieb, tak tie sa vyznačovali gigantickosťou, nevydanými rozmermi. Táto snaha vychádzala aj z úsilia stavať pre večný – posmrtný život.

Typickým príkladom sú egyptské pyramídy, ktoré majú detailne prepracovanú architektúru. Nemohli si dovoliť upustiť od majestátnosti a to preto, lebo slúžili ako hrobka pre najmocnejších z najmocnejších- pre faraóna a jeho rodinu. Pestrosť egyptskej architektúry však napriek dokonalému prepracovaniu, nebola rozmanitá. Zameriavala sa prevažne na dva typy stavieb: hrobky a chrámy. Architekt Imhotep v roku 2600 pred Kristom prvýkrát použil kameň, pred tým stavebný materiál tvorila surová tehla. V r. 332 pred Kr. Alexander Veľký dobyl Egypt a vniesol sem prvky gréckej kultúry. Obnoviť umenie sa podarilo až posledným egyptským faraónom z rodu Ptolemaiocov v 4. – 1. stor. pred Kr. Grécke umenie sa vyznačovalo snahou o dokonalosť. O tom svedčia aj pamiatky, ktoré sú vytvorené akoby v presných geometrických tvaroch. Dórsky a iónsky sloh sa stal synonymom gréckeho umenia.

V Ríme plynutím času vzniká aj Amfiteáter Flaviovcov, ktorý poznáme pod názvom Koloseum. Keby sme mali celkovo zhrnúť umenie v Ríme, tak išlo o akúsi zmes umení. Skúšali, zavádzali a overovali rôzne smery.

Na začiatku 3. storočia nám vzniká prvotné kresťanské umenie, kde ľud pod kresťanskou ideou tvorí a idealizuje aj umenie. Stredoveké byzantské umenie neprevzalo nič z antického znázornenia reality, ale naopak- na základe estetickej revolúcie vytvára nový umelecký prejav prešpikovaný symbolizmom, ktorý sa odhaľuje i v dnešnej kresťanskej ikonografii. Románske a gotické umenie, hoci využíva vlastné inšpirácie i zdroje zo známych smerov, tak dotvára kresťanské umenie- vznikajú noblesné chrámy a ich originálne vyzdobenie.

Renesancia opäť oživuje antiku, či už v podobe využívaných umeleckých metód alebo motívov tvorby. V období renesancie tvorí napríklad Rafael, Donato Bramante, či Piero Della Francesco.

Prelínaním rôznych nasledujúcich smerov – rokoko, baroko… sa dostaneme až k umeniu 20. storočia, pre ktorý bol charakteristický kubizmus ( umenie imitácie) a futurizmus ( umenie v pohybe). Od roku 1910 vzniká akési umenie- neumenie, tzv. abstraktné umenie . Ide tu o spájanie nespojiteľného a hru s geometriou, farbami, ktoré by často krát mohol laik nazvať machuľami. O pár rokov neskôr sa do popredia derie expresívne umenie, ktoré túži deformovať, neznáša súlad, využíva silné farebné kontrasty. Podaktorí z autorov sa nechali uniesť výrom umenia, ktoré bolo neskôr nazvané surrealizmus. Spočíval v psychoanalýze, uprednostňoval asociačnú hru a záhadnú symboliku. Uvoľňuje duševné pochody. Zvláštnym druhom umenia je umenie kinetické, ktoré sa snaží oklamať ľudské zmysly.

Aj napriek dlhému a rozmanitému vývoju umenia je v ňom i dnes mnoho otáznikov, mnoho nejasností a zarážajúcich okolností. Jedno je však isté: umenie sa dobre predáva. Keby sme vedľa seba postavili prastarú sošku Venuše alebo figúrku zo slonej kly, Picassové obrazy, či najmodernejšie šokujúce umenie a postavili viacero laických divákov, tak každý by si našiel niečo iné, svojmu srdcu blízke a naopak podaktoré by mu mohli pripadať nelogické, stratené v realite, hraničiace s gýčom.

Gýč je v Krátkom slovníku slovenského jazyka definovaný ako „umelecký bezcenný výtvor s lacným efektom“. Ako sme už spomínali, tak hranica medzi umením a gýčom je mnohokrát veľmi vratká. Dá sa povedať, že umením je i to- spraviť z gýčového nápadu krásny a nový umelecký smer. Pri laickom hodnotení je to vec názoru, odborník si všíma viacero podnetov, ale i „tí z fachu“ sa nejedenkrát rozchádzajú v názore…

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *