Čo je ekológia?

ekologia

Termín ekológia ( z gréckeho „oikos“ – dom, „ logos“ – slovo) použil v roku 1866 ako prvý nemecký biológ Ernst Haeckel na označenie novej samostatnej disciplíny v rámci biológie.

Naplno sa táto veda rozvinula až po tom, čo Darwin zverejnil svoju evolučnú teóriu a to hlavne myšlienky o prírodnom výbere a boji o život. Dnes sa táto veda chápe inak, ako v čase svojho vzniku, a je rozšírená o skúmanie vzťahov medzi samotnými organizmami.

Haeckel chápal ekológiu ako všeobecnú vedu o vzťahoch organizmov k okolitému prostrediu, pričom bral do úvahy živé aj neživé prostredie. Za viac ako storočie samostatného vývoja sa objavilo viacero názorov na ekológiu a jej hlavný predmet výskumu.

Ekológia je v súčasnosti považovaná za vedný odbor biológie, ktorý skúma vzťahoch organizmov k ostatnému svetu, študuje vzťahy živých systémov k okoliu, skúma každý živý organizmus a taktiež vzťahy k jedincom rovnakého druhu ako aj ku všetkým živým tvorom. Tiež študuje ekologické systémy, ich štruktúru, organizáciu a tiež zmeny, ktoré sa v nich dejú.

Základné rozdelenie ekológie: všeobecná ekológia, špeciálna ekológia, syntetická ekológia, aplikovaná ekológia, ekologická technológia a ekologická osveta.

Všeobecná ekológia sa zaoberá sa základnými procesmi, kolobehmi. Špeciálna ekológia študuje vybrané ekosystémy. Syntetická ekológia skúma zásahy technológií do prírody. Aplikovaná ekológia rieši globálne problémy ochrany prírody, starostlivosti o človeka. Ekologická technológia sa zaoberá sa problematikou recyklácie surovín. Ekologická osveta vedie ľudí k ekologickému mysleniu.

Podľa toho, čo presne skúma, sa ekológia člení na: behaviorálnu ekológiu, druhovú ekológiu (autekológiu), populačnú ekológiu (demekológiu), ekológiu spoločenstiev (synekológiu), krajinnú ekológiu a globálnu ekológiu.

Behaviorálna ekológia študuje evolučné a ekologické základy správania sa živočíchov a ich úlohu v procese adaptácie na podmienky životného prostredia. Autekológia skúma jednotlivé druhy na úrovni jedinca. Demekológia skúma populácie. Synekológia skúma spoločenstvá, biocenózy (spoločenstvá organizmov, ktoré obývajú rovnaké priestory). Krajinná ekológia skúma interakcie medzi jednotlivými zložkami krajiny. Globálna ekológia rieši ekologické otázky na celosvetovej úrovni.

Ekológia sa rozdeľuje aj podľa cieľových skupín záujmu a to na : ekológiu zvierat, ekológiu hmyzu, ekológiu človeka a ekológiu rastlín.

Za ekológiou nepovažujeme environmentalizmus a hlbinnú ekológiu. Tiež ňou nie je praktická ochrana prírody.

Termín ekológia sa v praktickom živote veľmi často nesprávne používa na označovanie problémov a stavu životného prostredia. Pojem „ekologické znečistenie“ teda nemá zmysel. Správny výraz je „environmentálne znečistenie“. Obyčajne sa totiž pod životným prostredím chápe len životné prostredie človeka, ktoré podľa definície UNESCO znie: „Je to tá časť sveta, s ktorou je človek vo vzájomnom pôsobení, ktorú používa, ovplyvňuje a ktorej sa sám prispôsobuje. Toto životné prostredie človek postupne pretvára a prispôsobuje svojim potrebám a súčasne ho chráni pred vlastnými neuváženými zásahmi“ .

Problémami životného prostredia sa zaoberá environmentalistika, ktorá je náukou o komplexnej starostlivosti o životné prostredie a úzko s ňou súvisí fyziotaktika, čo je náuka o racionálnom využití prírodných zdrojov a prírodného prostredia.

Otázkami ochrany prírody, vo svojej podstate, sa zaoberá sozológia (z gréckeho sozein – chrániť), niekedy nazývaná aj ekosozológia. Druhým názvom sa zdôrazňuje význam ekológie pri ochrane životného prostredia.

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *