Ako sa vyrába zrkadlo?

passenger-traffic-122999_1280

Zrkadlo je hladký povrch, ktorý odráža svetlo a tak vzniká obraz predmetov nachádzajúcich sa pred ním. Poväčšine je tvorené sklenenou platňou potiahnutou zozadu lesklou kovovou plochou. Ale za zrkadlo možno považovať akúkoľvek plochu, ktorá má reflexné vlastnosti a jej princípom je prechod dvoch opticky rozdielnych prostredí s rôznymi optickými vlastnosťami.

Prvé „zrkadlá“ boli plochy vodnej hladiny, na ktorých ľudia pozorovali svoj obraz. Za prvé skutočné zrkadlá sú už považované dosky z leštenej medi, mosadze, bronzu, striebra či zlata. Zrkadlá, ako ich poznáme dnes, sa začali vyrábať okolo roku 1500 n. l. a boli to benátske zrkadlá. Na sklennú tabulu sa už nanášala kovová vrstva. Tá sa nazývala amalgám a bola to zlúčenina ortute a olova alebo cínu.

Podľa tvaru odrazovej plochy zrkadlá rozlišujeme na: rovinné zrkadlá, duté (konkávne) zrkadlá, vypuklé (konvexné) zrkadlá a krivé zrkadlá.

Rovinné zrkadlo je tvorené rovinnou plochou, na ktorú po dopade rovnobežný lúč svetla mení svoj smer. Zachovaný je pritom uhol, ktorý zostáva stále rovnobežný. Obrazy rovinného zrkadla sú obrazy s rovnakými rozmermi ako pôvodný objekt.

Duté a vypuklé zrkadlá sú také, ktorých plocha je tvorená geometricky rotačne pravidelným objektom, ktorým môže byť kružnica, parabola alebo hyperbola. V dutých a vypuklých zrkadlách sa rovnobežný lúč mení na zbiehavý alebo rozbiehavý.

Krivým zrkadlom je zrkadlová plocha nepravidelného tvaru, ktorá vždy vytvára nepravidelne skreslený obraz.

Základom rovinného zrkadla je plavené sklo, ktoré sa nazýva aj floatské. Zvyčajne je jeho hrúbka od 2 do 6 milimetrov. Poväčšine je biele, číre ako oknové, ale môže byť aj bronzovom alebo dymovom zhotovení.

Aby sa sklené tabule pri transporte neobili a nepoškriabali, oddeľuje ich od seba tenká vrstva prášku. Preto ich pred spracovaním treba poriadne očistiť. Najskôr sa tabule opláchnu vodou a potom nasleduje leštenie, nazývané aj mechanická aktivácia. Je to preto, že sklo pre ďalšie spracovanie musí byť absolútne čisté. A tak sa naň ešte nanáša leštiaci roztok a kruhovými kefami sa poradne preleští celá plocha skla z oboch strán.

V ďalšej fáze sklo podstupuje ďalšiu operáciu – chemickú aktiváciu. Tu sa naň špeciálnymi dýzami nanášajú soli cínu, pretože dusičnan strieborný, ktorý tvorí základ kovovej plochy zrkadla, musí na sklo dokonale priľnúť.

Samotné striebrenie si každý výrobný podnik stráži ako firemné tajomstvo, ale v princípe sa dusičnan strieborný so zmesou iných chemikálií rovnomerne nanáša v niekoľkých vrstvách dýzami stroja na sklenú plochu. Následne sa polotovar zrkadla presvieti odspodu, aby sa zistilo či sa vrstva chemikálií naniesla rovnomerne. Poväčšine na ňom zostávajú strieborné fľaky rôznej intenzity a „zrkadlo“ je na niektorých miestach stále priehľadné. Kovová vrstva sa teda ešte uhládza a potom sa vysuší.

V nasledujúcej fáze sa už rovnomerná a zaschnutá vrstva lakuje. Kedysi sa na lakovanie používali zmesi s olovom. V súčasnosti sú už laky bez obsahu tejto látky.

Následne sa už takmer hotové zrkadlo suší v peci, kde sa lak vytvrdí a vysuší. Teplota v peci je okolo 160 C° a po vybratí sa rýchlo schladí na 20 až 30 C°.

V poslednej fáze sa zrkadlo umýva a suší. Po poslednej vizuálnej kontrole sa zrkadlo ešte nareže na požadované rozmery.

Zrkadlá sa bežne používajú v mnohých optických prístrojoch a optických systémoch. Sú to: hvezdársky ďalekohľad (refraktor), fotoaparát ( zrkadlovka), ďalekohľad, periskop a iné.

Konkávne (duté) zrkadlá sa používajú aj v experimentálnych slnečných elektrárňach, kde je slnečné svetlo sústredené do jedného ohniska a to slúži ako zdroj tepelnej energie.

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *