Ako fungujú vakcíny?

Vakcina-te

Počiatky očkovania siahajú až do čias Starej Číny okolo r. 1000 a odvtedy sa ním zaoberali rôzni lekári či vedci. V súčasnosti sa ľudia nechávajú očkovať ako na bežiacom páse, i keď o vakcínach existujú rôzne polemiky. Ako to teda s očkovacími látkami skutočne je?

Už niekoľko storočí je známe, že pokiaľ človek ochorie napríklad na pravé kiahne, zostáva voči nim imúnny celý život. Tento poznatok sa stal základom „variolizácie“, ktorá neskôr prenikla aj do západnej Európy, ale zároveň spôsobovala aj vysokú úmrtnosť. Tu sa variolizáciou zaoberal E. Jenner, ktorý ju nahradil vakcináciou (z lat. vacca – krava), ktorá chráni proti variole, a to skrížením vírusu pravých a kravských kiahní, ďalej L. Pasteur, ktorý pripravil vakcínu proti besnote. Tieto výskumy však nie sú plnohodnotne podložené. Vakcináciou sa taktiež zaoberal Haffkine (vakcína proti moru), Kolle (vakcína proti cholere), Wright (vakcína proti týfusu) a mnohí iní. Po 2. svetovej vojne sa očkovanie postupne stávalo masovým. V súčasnosti je vo vyspelých krajinách len minimum osôb bez jediného očkovania.

M. Hirte vo svojej knihe Očkovanie – pre a proti uvádza, že vakcína je preparát, ktorý obsahuje antigény (látky spôsobujúce tvorbu protilátok a zároveň môžu vyvolať imunitnú odpoveď) jedného (monovakcína) či viacerých (divakcína, trivakcína až polyvalentná vakcína) choroboplodných mikroorganizmov a po aplikácii človeku či zvieraťu vyvolá protilátkovú odozvu, navodí vznik aktívnej imunity.

Vakcíny sa podľa spôsobu prípravy delia na 6 skupín:

  • syntetické vakcíny – sú chemicky vyrobené, pri ich výrobe sa využíva genetické inžinierstvo s prívlastkom kontroverzné,
  • polysacharidové vakcíny – vyrábané očistením choroboplodných komponentov niektorých mikroorganizmov,
  • subjednotkové a split vakcíny – vznikajúce rozštiepením a očistením vírusových častí (pertikúl),
  • toxoidy – anatoxíny – bakteriálne exotoxíny, ktoré sú zbavené toxicity, ale antigenecita zostáva zachovaná,
  • usmrtené vakcíny – suspenzia obsahujúca usmrtené baktérie alebo vírusy,
  • živé atenuované vakcíny – obsahuje živé, ale oslabené choroboplodné zárodky, ktoré však na jednej strane stratili svoju choroboplodnosť, no na druhej strane si zachovali svoju antigenecitu.

Zloženie vakcín sa mení podľa výrobcov, no dá sa zovšeobecniť. Neživé očkovacie látky obsahujú komponenty jednotlivých kultúr (napríklad kuracie bunkové kultúry), ktoré sa síce očisťujú, no nie sú úplne odstránené, ďalej substancie ako formaldehyd (používa sa ako dezinfekčný prostriedok, škodlivý = karcinogén, môže posilniť účinky iných toxínov), thiokyanatan, hliník (karcinogén, toxická látka pre nervový systém), thiomersal (zlúčenina ortuti), éter a pod. Živé očkovacie látky pozostávajú z komponentov ako humánny albunín (tzn. niektoré vakcíny sa pestujú aj na potratených ľudských plodoch), môžu tiež obsahovať vírusy spôsobujúce rakovinu. Od r. 1990 sa vyvíjajú očkovacie látky DNA, ktoré umožňujú podávanie vakcín voči chorobám, na ktoré sa doposiaľ nepodarilo vyrobiť príslušnú vakcínu, no zároveň môžu čiastočne zasiahnuť i do štruktúry vlastných chromozómov.

Na záver možno skonštatovať, že vakcinácia je oblasť medicíny dostatočne neprebádaná a nepodložená dôkazmi, ktoré by konštatovali jej 100-percentnú účinnosť a bezpečnosť. Preto je na každom z nás, či sa pre ňu rozhodneme alebo sa budeme spoliehať na náš imunitný systém.

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *