Ako fungovali zbrane ťažkého kalibru v dejinách?

tank-143400_1280

Od čias, keď si ľudia stavali obranné steny proti nepriateľom, sa snažili útočníci prísť na to, ako tieto steny zvaliť. Drevené obranné línie sa dali zapáliť, no čo s tými kamennými? Tu už nestačili obyčajné luky a praky. A čo takto použiť proti kameňu znova kameň? Neuveriteľný zlom priniesol vynález strelného prachu.

Už pred vynájdením kuše vyrobili Gréci jej zväčšeninu – tzv. balistu ( alebo škorpión) na vrhanie kameňov či šípových projektilov. Základom konštrukcie sú dve ohybné ramená spojených tetivou. Podobne ako pri kuši, tak i tu je potrebné natiahnuť tetivu a ramená, ktoré po uvoľnení vyvinú ohromnú silu, vrhnú projektil uložený v žliabku pred tetivou smerom k cieľu. Pre napnutie ramien je potrebná sústava kladiek. Balista strieľala po balistickej dráhe, to znamená, že nezasiahla cieľ celkom presne, ale dostatočne silno. Práve sila bola vhodná na zbúranie kamenných stien. Od Grékov prevzali balisty Rimania, ktoré ich využili aj v námorníctve. Balista sa používala do konca stredoveku. Vzdialenosť dostrelu bola asi 350-450 m. Využívala sa strela ťažká 0,5 kg. Balistu by si mohol niekto spliesť aj s katapultom. Rozdiel je v spôsobe vrhania projektilov. Katapult totiž využíva princíp závažia a páky. Nedokáže vrhať šípy ani oštepy, ale iba kamene. Nie zriedka sa miesto kameňa využila aj smola alebo horiace predmet. Jednoducho veci, ktoré nemajú predný hrot. Najznámejším druhom katapultu je tzv. mangonel – pojazdný na štyroch kolesách s vrhacou lopatou, kde sa naukladalo množstvo kameňov. Väčší dostrel mal tzv. ďalekonosný trebuchet – obvykle rozkladací a nemobilný. Ten fungoval na princípe praku.

S vynálezom strelného prachu v novoveku museli prísť i nové druhy dobývacích strojov. Čína mala v tomto ohľade pred Európou náskok. Bolo ozajstným umením vyrobiť delo tak, aby dostrelilo dosť ďaleko a pritom nehrozilo nebezpečenstvo, že sa pri výstrele roztrhne. Veľké delá sa uplatnili v službách Turkov pri dobývaní Carihradu v roku 1453 a vo veľkej miere sa používali aj v 1. sv. vojne. Do veľkej kovovej hlavne sa vložila guľa o priemere niekoľko centimetrov až decimetrov, zapchá sa pomocou strelného prachu. Potom stačí úzkou dierou vložiť do hlavne iskru, prach exploduje a vymrští guľu na veľkú vzdialenosť. Delá dokázali strieľať priamo.

V 20. storočí boli využívané mnohotonové pojazdné kolosy – tanky. Tu už nešlo o likvidáciu stien ( na to slúžili granáty a výbušniny), ale o likvidáciu pozemných síl priamou paľbou. Trikom pri objavení tanku bolo umiestnenie dela na vojenský motorový voz, čo sa prvýkrát stalo v roku 1899 v anglickej armáde. Dokáže sa pohybovať i v náročných terénoch, ale nemôže bojovať neustále, pretože potrebuje častú údržbu a doplnenie paliva, ale aj munície. Základom tanku je korba obsahujúca motor a palivo. V prednej časti sedáva vodiť. Po stranách korby sú rady kolies s pásy umožňujúce pohyb v teréne. Hore na korbe je otočná veža s umiestnenou muníciou. Dnes je tu tiež optika a termovízia. Na veži je pripevnený kanón s priemerom 105-125 mm. Tanky sa používajú dodnes ako pozemná bojová sila, ale ich význam v modernom boji pomaly ustupuje.

Žiadne komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *